Prvá polovica decembra pre mňa bola veľkou skúškou trpezlivosti. Ako každý rok, koncom novembra prišlo prvé zimné pobláznenie a chuť niekam vyraziť. Motivácia a entuziazmus na zimné tatranské lezenie už dlho neboli väčšie – teda aspoň od minulého roku.

Sezónu sme zahájili na medzinárodnom sústredení na Morskom oku. Na zlé podmienky na tejto každoročnej akcii, ktorá sa koná vždy začiatkom decembra, sme tak nejako zvyknutí. Zasnežené steny, brodenie na nástupoch a prachové lavínky valiace sa za golier. Ach, čo by sme za také podmienky tento rok dali.

Hneď prvý deň nám hory extrémnymi plusovými teplotami dali najavo, že v nich nie sme tak úplne vítaní. Predpoveď na zvyšok týždňa neveštila nič dobré.

V utorok sme ešte dali jeden zúfalý pokus o lezenie, ale po dvoch dĺžkach vo vodopáde a rozmrznutých trávach sme sa dali na ústup. Na chate neskôr zisťujeme, že podobný osud stihol väčšinu ďalších tímov. Na večernom briefingu sa rozhoduje o tom, čo každý dobre vie, ale väčšina si to nechce pripustiť. V takomto počasí nemá význam na chate trčať celý týždeň, akcia sa ruší.

Pri depresívnom návrate domov mi behá po rozume len jedno. Sneh v stenách sa podobá skôr na ľadovú triešť než na sneh. Keby to v tomto stave zamrzlo, mohlo by to byť celkom dobré. Otázka je, či to stihne zamrznúť skôr, ako sa to všetko roztopí.

Dni plynú a ja aktualizujem predpovede počasia asi tak stokrát za deň a hypnotizujem teplotnú krivku, nech ide trochu nadol. Teploty stále oscilujú. Cez deň horúčavy, v noci slabý mrázik, ak vôbec. Už sa ale nedá čakať. Opitý spomienkovým optimizmom, že to snáď bude lepšie ako naposledy, vyrážam 15. 12. do Tatier. Ak majú niekde byť podmienky, tak to bude v severe. Tatranský sever – to je esencia toho najlepšieho, čo vedia zimné Tatry ponúknuť. Oproti „sterilnému“ lezeniu v južných dolinách sa v severe dajú stále zažiť rýdze a intenzívne dobrodružstvá, jednoducho alpinizmus 😊.

Ďalší deň začíname o tretej ráno s Marekom Kočvarom šlapať z Javoriny smer severná stena Javorového štítu. Severka Javoráku – 500-metrová a jedna z najodľahlejších stien v Tatrách. Máme zálusk na Stanislawského cestu, najvýraznejšiu líniu v stene. Obaja máme pochybnosti, ale vravíme si, že prinajhoršom z toho bude aspoň pekná prechádzka.

Nastupujeme s malou dušičkou, nevieme, či na nás v stene opäť nečaká vodopád. Marek vraví, že naposledy „poriadne mrzlo“ pred dvoma dňami. Ja sa ho snažím uchlácholiť slovami: „Sever si ten mráz podrží, uvidíš,“ a snažím sa tomu sám uveriť.

Nástup nám zaberá takmer štyri hodiny a za úsvitu stojíme pod stenou. Pri prvom pohľade do našej cesty výskame od radosti, nakoľko je pred nami dokonale vyľadnený strmý žľab Stanislawského. Originálna obtiažnosť cesty je, ako to je u Stanislawského ciest zvykom, „V“. Reporty zo zimných prelezov tejto cesty v suchých podmienkach naznačujú dokonca obtiažnosť M7. V našich podmienkach sa žiadna takáto bitka nekonala. Toto milujem na zimnom lezení. Niekedy bojujete od nevidím do nevidím a inokedy vás hory odmenia takýmito podmienkami.

S Marekom sme dobre zohratí, a tak preliezame väčšinu cesty súbežne, dokopy na päť štandov. Celý čas krochkáme blahom, dokonca si aj vravíme, že by to mohlo byť aj trochu horšie, nech si viac zalezieme. Na vrchole sa kocháme výhľadmi asi po 3,5 hodinách lezenia. Ten štart o tretej ráno asi nebol úplne nutný, ale v severe človek nikdy nevie.

Hneď po lezení sa dohadujem s Marekom na ďalšiu akciu. Dáme deň rest a pôjdeme to obzrieť do Bielovodskej doliny.

Podmienky sú veľmi lokálne a dobrý ľad sa vytvoril sporadicky, hlavne vo veľkých výrazných žľaboch.

Navrhujem Marekovi Rumanovo koryto s narovnávajúcim variantom v štítovej stene na Rumanov štít (M7, 600 m), o ktorom sa domnievam, že by mohlo byť dobré.

Severovýchodné steny Zlobivej, Rumaňáku a Ganku tvoria tzv. Kačací múr, azda najimpozantnejšiu stenu v slovenskej časti Tatier. Lezenie v týchto končinách je vždy zárukou kvality a toho, že si človek určite zalezie. Ráno neleníme a nenechávame nič na náhodu a opäť vyrážame o tretej ráno z parkoviska Popradské pleso smer Západná železná brána.

Celá akcia je hneď v zárodku ohrozená pochybnosťami, či nebude príliš teplo. V Tatrách zúri inverzné počasie a na nástupe nás celý čas ovieva teplý vietor.

Cestou stále žartujeme, aké sú naše šance, že sa bude dať liezť. Na Popradskom plese hodnotíme situáciu na depresívnych 20%, na Zlomiskovej rovni 50%, na Ľadovom plese 80%. Keď si sadám do zlaňáku zo Západnej železnej brány na sever, vravím si, že asi teda vážne nakoniec ideme liezť.

Sneh je vo vyšších polohách našťastie dostatočne tvrdý a sever si podmienku opäť podržal. O deviatej naliezame. Prvá pasáž cesty je ľahká, a tak lezieme súbežne asi prvých 200 metrov. Po troche kardia sa ocitáme pod prvým ťažkým miestom cesty – výrazným komínovým zúžením. Na naše potešenie je celý komín vyliaty parádnym snehoľadom. Dĺžku za M6+ preliezame celú v ľade, ktorý miestami prevísa cez 90°.

Ako to býva zvykom, daňou za takéto lezenie je slabá možnosť istenia. Inak povedané, treba byť nad vecou.

Okolo druhej poobede sa ocitáme pod kľúčovou dĺžkou za M7. Previsnutý kút nad nami vzbudzuje rešpekt. Meter po metri sa v parádnej expozícii pod sebou snažím rozlúsknuť všetky kroky, čo sa mi nakoniec darí a dĺžku preliezam na onsight. Od vrcholu nás delí ešte niekoľko lezeckých dĺžok. Doliezame s príchodom tmy a radujeme sa z ďalšej parádnej cesty.

Už dlhšie mi behala po rozume tzv. Veľká zeď v tej istej stene Rumanovho štítu. Ide o strmú, približne 200 metrov vysokú bariéru naľavo od Koryta. V 80. rokoch tu tvrdo lámali klasu najväčší borci svojej doby.

Táto mysteriózna stena, ku ktorej je len veľmi málo informácií a prelezov za posledných pár dekád je ako šafránu, ma lákala už niekoľko sezón.

Nápad na voľný prelez cesty „Dlouhý kout, VI, A2“ od autorskej dvojice Beneš/Šustr z roku 1982 vo mne dozrieval ako víno. Pár dní pred Vianocami do seba všetky dieliky skladačky zapadli. Dávam sa dokopy so Stanom Filkorom a našu zostavu dopĺňa adršpašská posila Karel Nováček. Balíme sa na tri dni.

Majster logistických vychytávok Stano trvá na nástupe na Popradské pleso na e-bikoch, čo nakoniec veľmi oceňujeme. V doline Zlomísk si z depozitu vyberáme laná, ktoré som tam nechal po mojej poslednej návšteve. Nastupujeme opäť cez Západnú železnú bránu dobre známym terénom. Už tam chodím ako na klavír. 

Pod samotnú Veľkú zeď vedie asi 200 metrov mixového lezenia. Nič prehnane ťažké, stále okolo M5, ideálne na rozhýbanie. S chalanmi máme pohodové tempo. Jediné dobré miesto na bivak je na polici pod začiatkom strmej bariéry. Tam doliezame relatívne skoro a rozmýšľame, aký zvolíme ďalší postup. Snažíme sa identifikovať líniu našej zamýšľanej cesty, ktorá nevyzerá úplne najkrajšie. Debatujeme, čo ďalej.

Nakoniec navrhujem chalanom, či to neskúsime vyliezť o 50 metrov viac napravo a priamo hore. Na rozdiel od zališajníkovanej skaly „Dlouhého koutu“ je v tejto časti steny skala čistá a super kvalitná.

Dĺžka za M7

Je zimný slnovrat, takže nám nezostáva veľa svetla. Nechávame batohy na polici a ja ťahám ešte tri parádne mixové dĺžky za M5, M7- a M6.

Sme ohúrení kvalitou lezenia a vôbec neľutujeme, že sme „zdrhli“ z Dlouhého koutu.

S príchodom tmy si fixujeme 70 metrov lana a zlaňujeme do bivaku. Po pár minútach výkopových prác máme tri parádne police, kde si rozkladáme tábor.

Ráno začíname pol hodinu po svitaní. Hneď po raňajkách nás čaká poriadna rozcvička – žumarovanie do previsu s ťažkým batohom. Až si vravím, že by som tie dve dĺžky radšej znova vyliezol. Každopádne, bolo to vhodné rozohriatie pred tým, čo nás ten deň čakalo.

Nad nami sa týči najstrmšia časť steny, o ktorej sme tušili, že bude cruxom celého výstupu. Chalani prvý deň videli, že mi to na prvom konci ide celkom od ruky, poslali ma ďalej aj ráno.

Nenamietam. Dĺžku po dĺžke lezieme stále v parádnej skale a obtiažnosť sa stále hýbe okolo M7. Som rád, že nie je príliš zima a v ťažších úsekoch si môžem dať dole rukavice a sem-tam zalomiť nejakú lištu. V –15°C by to bola určite väčšia bitka.

Na poludnie sa ocitáme pod tým, čo vyzerá ako kľúčová dĺžka celej cesty. Hodnotím terén a rozhodujem sa, že použijem žolíka – prezúvam sa do lezečiek.

Hneď od štandu sa začína prísne lezenie a ani meter nie je zadarmo. Terén, ktorý na mňa čaká, je ako stvorený na takýto hybridný štýl lezenia.

Veľmi jemné nohy na trenie alebo na malých sklopených lištách a cepíny zapáčené v tenkých trhlinkách. Leziem ako v tranze.

Asi dvakrát počas lezenia chalanom dole kričím, že neviem, ako ďalej pokračovať, a predsa nakoniec vždy nájdem nejaké istenie a sekvenciu, s ktorou sa mi podarí dostať sa zas o trochu vyššie. S vypätím všetkých síl doliezam na onsight na vrchol previsnutej bariéry. Som spokojný s mojím rozhodnutím.

Takýto štýl prelezu sa osvedčil na 100 %. Inak povedané, keby sa neprezujem, tak to nevyleziem. A keby sa prezujem a odložím zbrane, tak tiež nie.

Po ďalších asi 50 metroch vrchol Veľkej zdi kulminuje do Ľavého piliera Rumanovho štítu. Je nám jasné, že druhý bivak nás neminie. Stmieva sa a my lezieme ďalej a hľadáme vhodné miesto na bivak. Okolo šiestej prichádzam na krásnu plošinu pod previsom. Nič viac sme si ani nemohli priať. Všetci traja sme išli do steny s naladením, že ideme tri dni bojovať a strádať, ale máme skôr dojem, že sme na dovolenke – proste nádhera!

Ráno nás čaká ľahký dolez na vrchol piliera a potom ešte jedna dĺžka za M6+ v štítovej stene, ktorú lezieme zaliati slnkom a je to absolútna čerešnička na záver. Okolo jedenástej doobeda sa radujeme na vrchole.

Po návrate domov sa púšťam do mravenčej práce – identifikovať, čo sme vlastne vyliezli. Naša cesta vedie v blízkosti cesty „Kůra–Žákovský (V+, A0) 10. 7. 1982“. Ani po telefonátoch a konzultáciách s pamätníkmi, ktorí v stene pôsobili v 80. rokoch, neviem presne určiť, kadiaľ cesta vedie. Takže sme spravili variant? Prvovýstup? To sa asi už nikdy nedozvieme a presná línia ostane stratená v čase.

Čo je ale isté, je to, že veľká časť terénu v našej ceste, vrátane kľúčovej dĺžky, je nová a nikdy nelezená. Ceste sme dali pracovný názov „Direkt Veľkej zdi (M8, 6c, 600 m)“. Pevne verím, že sa dočká opakovania skôr ako za 40 rokov, pretože ide o parádnu a jednu z najlepších ciest, aké som mal v severoch tú česť liezť!