Adam Kaniak a Wadim Jabłoński vyrazili do peruánské Cordillery Blanca s jediným hlavním cílem – vystoupit na 5 830 metrů vysoké Taulliraju. Čtyři dny technického lezení, strmé ledy, mixy, sněhové hřiby, tři bivaky a náročný sestup proměnily Talianskou cestu v jedno z jejich nejintenzivnějších horských dobrodružství.

Pár mesiacov po minuloročnej úspešnej výprave do Pakistanu, keď sa všetky emócie uležali a vrátila sa chuť a chtíč zažiť opäť nejaké veľké horské dobrodružstvo, sme začali s Wadimom vymýšľať plány aj na tento rok. Začali sme poškuľovať opačným smerom a nadol, konkrétne po peruánskych Andách a pohorí Cordillera Blanca. 

Obaja sme si povedali, že tento rok sa nám nechce do veľhôr Ázie, pretože tieto expedície sú veľmi intenzívne, viažu sa zväčša na jeden cieľ s veľmi neistým výsledkom a v neposlednom rade sú podstatne drahšie ako iné lezecké podujatia inde vo svete. Zdalo sa, že Cordillera Blanca spĺňa všetky atribúty toho, čo sme od našej tohtoročnej expedície chceli. 

Človek má namiesto základného tábora komfortný život v civilizovanom meste Huaraz, ktoré je štartovacím bodom pre všetkých, ktorí prídu za miestnymi horami, či už za lezením, alebo za trekingom. Zároveň je v Peru v porovnaní s Karakoramom alebo Himalájami veľmi dobrá infraštruktúra. Namiesto zdĺhavého treku s karavanou nosičov sa na veľmi veľa miest dá dostať lokálnymi autobusmi, prípadne taxíkom, a to aj do veľkých nadmorských výšok.

Človek v Andách podniká v podstate také mini expedície a je veľmi príjemné sa pred ďalšou takou akciou vrátiť do mesta a žiť si podobne ako napríklad v Chamonix alebo El Chalténe. Po prvom týždni aklimatizácie a po prvej nevydarenej mini expedícii na horu Cayesh s výškou 5721 metrov sme sa začali sústrediť na hlavný cieľ nášho výjazdu. 

Majestátny štít Taulliraju s výškou 5830 metrov som registroval už dlhšie, ale nikdy som sa oň podrobnejšie nezaujímal. Až keď sme s Wadimom začali spriadať plány, čo vlastne chceme liezť, oboch nás očarila táto žulová pyramída pretkaná ľadovými nitkami. 

O Taulliraju sa vraví, že ide o jeden z technicky najnáročnejších kopcov celých Ánd. Viac sme ani nepotrebovali počuť. To je presne to, čo ľudí ako sme my motivuje. 

Keď sa náročnosť spojí s estetickým vzhľadom, aký Taulliraju nepochybne má, prestáva to byť pre mňa šport, je to niečo viac. 

Na výstup sme si nevybrali prvovýstup, ale prelez Talianskej cesty, ktorá vedie mohutným pilierom v ľavej časti južnej steny. V stene sú aj náročnejšie cesty, ale zhodnotili sme, že táto línia sa nám páči najviac a mohla by ideálne zodpovedať našim schopnostiam. 

Prístup k Taulliraju zahŕňal približne šesťhodinovú jazdu lokálnymi autobusmi z Huarazu do dedinky Vaqueria, úplne na druhej strane masívu. Vo Vaquerii sme sa stretli s pohoničom Emilianom a jeho somárom Francescom, ktorých sme mali dohodnutých na pomoc s vynesením vecí. 

Pomoci somárika sme sa po skúsenosti z Cayeshu veľmi tešili, nakoľko sme si mohli zobrať trochu viac jedla a plynu a zároveň sa úplne neodrovnať. Dvadsaťšesťkilometrový nástup sme si rozdelili do dvoch pohodových dní a tábor sme si založili vo výške asi 4400 metrov pri krásnom jazierku Morococha. 

Odtiaľ to boli už iba nejaké tri až štyri hodiny pod stenu. Ďalšie dva dni v kempe sme si chystali stratégiu na výstup, triedili vercajg a sušili naše totálne premočené oblečenie po tom, ako po príchode do kempu celú noc pršalo a náš jednoplášťový útočný stan to už neuniesol. 

V deň útoku vyrážame z kempu pred treťou ráno. Pod nástupom do našej cesty sa po prechode miestami nepríjemným ľadovcom ocitáme akurát za prvého svetla. Prvá časť Talianskej cesty vedie asi 400-metrovým mohutným kútom, v ktorom by mal človek, ak má šťastie, naraziť na nitku ľadu, ktorá je vstupenkou do steny. Po obhliadkach steny sme sa domnievali, že by v tejto časti mal byť ľad vytvorený dostatočne na to, aby malo cestu vôbec význam skúšať. 

Hneď prvé metre nám obom vyčarili úsmev od ucha k uchu. Narazili sme na fenomenálne strmé snehoľady a mixy. Tak akurát hrubé na to, aby sa po nich dalo liezť a aby občas prijali aj nejaké to istenie. Prvých približne desať dĺžok bolo naozaj fenomenálnych. Kvalitou a obtiažnosťou v mnohom podobných legendárnym cestám ako Titánová pasca alebo Beyond the Good and Evil. 

Ako to už ale väčšinou vo veľkých stenách býva, takéto podmienky iba veľmi zriedka vydržia od nástupu až po vrchol. Čím viac sme naberali výšku, tým viac sa ľad a firn vytrácali a striedali ich miestami veľmi nepríjemné snehy a zasnežená skala. Popoludní sme mali veľký kút za sebou a čakal nás ďalší fragment cesty. Prevažne snežný pilier porastený snehovými hríbmi. 

Snežné formácie, ktoré sa tvoria v horách Južnej Ameriky, sú jedinečné a ich náročnosť sa dá len sotva kvantifikovať a opísať nejakým číslom, pretože obtiaže sú hlavne mentálneho charakteru. Z batohov vyberáme lopatu a tri snežné kotvy, ktoré sme si so sebou zobrali. Vopred sme tušili, že túto výbavu budeme pravdepodobne potrebovať, ale ako sa ukázalo, bola absolútne nepostrádateľná. Len ťažko sa dá opísať úroveň psychického úsilia pri lezení v takomto teréne. A to sme ešte netušili, že v tomto duchu sa ponesú ďalšie tri dni až po samotný vrchol. 

Prvý deň sa nám nakoniec celkom pretiahol, pretože až do desiatej večer sme nevedeli nájsť v spleti snežných žliabkov a hríbov vhodné miesto na bivak. Neskoro večer sa na nás konečne usmialo šťastie. Kopeme celkom dobrú policu na jednom z hríbov a darí sa nám rozložiť stan asi na najšialenejšom mieste, na akom som mal doteraz šancu bivakovať. 

Ráno sa neponáhľame a budíme sa až s prvým svetlom. Od vrcholu steny nás delí približne 450 metrov lezenia. Charakter terénu, aj keď zdanlivo ľahší, nám absolútne neumožňuje liezť súbežne, a tak všetko musíme ťahať na dĺžky. Máme šťastie, že aj vo veľmi zle zaistiteľných pasážach sa nám kde-tu darí vŕtať šróby, prípadne aj niečo založiť do skaly, takže štandy sú spravidla bezpečné. 

Druhý deň v nás ale začína dozrievať skutočnosť, že aj keby sme chceli ustúpiť, terén, ktorý je pod nami, už nie je možné zlaniť. S takýmto uvedomením prichádza zvláštny kľud. Myseľ pochopí, že máte len jednu možnosť a tá vedie hore. Okolo piatej poobede dosahujeme vrchol steny, pričom posledných približne osem metrov na hrebeň v previsnutom snehu som musel prehákovať po snežných kotvách, pretože cepíny boli totálne na nič. Z hrebeňa zliezame pár metrov na opačnú, severnú stranu a darí sa nám vykopať dobrú policu na bivak. Stan máme postavený ešte pred zotmením. 

Predchádzajúce tri prelezy tejto cesty sa na tretí deň končili na vrchole s bivakom niekde na zostupe. Preto sa do tretieho dňa budíme plní elánu. Veď nás už čaká „iba“ snežný hrebeň a vrchol je, čo by kameňom dohodil. 

Nemohli sme sa viac mýliť. 

Viackrát som už počul a čítal, že v týchto horách práve hrebene často bývajú tým najťažším z celého výstupu. Človek si vylezie stenu a naivne si myslí, že je vyhrané. Veď vo väčšine hôr to tak je. 

No, tak to nebol náš prípad. 

Náš hrebeň bol bez pochyby cruxom celej cesty. Nešlo o technicky ťažké lezenie, ale museli sme s Wadimom použiť asi všetky finty, ktoré sme sa doteraz naučili. Aj keď sme si mentálne museli siahnuť naozaj hlboko, počas dňa sme stále tak nejako verili, že by sme mohli tretí deň stáť na vršku. Nádej sa rozplynula až pri posledných dvoch dĺžkach toho dňa, ktoré sme obaja s Wadimom ťahali prinajmenšom hodinu každú a pribudol nám z nich nejeden šedivý vlas. Došlo nám, že tretí bivak nás neminie. 

Ako zázrakom sa nám podarilo nájsť vhodné miesto na bivak pod ľadovým previsom, ktoré sme s pomocou lopaty zveľadili na peknú a pohodlnú policu. Mali sme naozaj šťastie na bivaky. Všetky tri boli v polohe ležmo s plne postaveným stanom. Dokázali sme v nich zresetovať a nabrať silu do ďalšieho dňa. Nechcem si ani predstaviť, ako by sme sa mali, keby sme niekde celú noc museli sedieť. 

Štvrtý deň nás od vrcholu delili asi iba tri dĺžky, ktoré boli prekvapivo v pohode, a okolo deviatej ráno sme jeden po druhom opatrne vyliezli na špicatý vrcholový hríb. Bol to dosť emotívny moment. Možno sme aj slzičku uronili, ale už si presne nepamätám. 😀 Aby sme však mohli naplno doceniť to, čo sa nám podarilo, museli sme sa hlavne dostať dole. Od pevnej zeme nás delilo 900 metrov strmého technického terénu. 

Vediem celý zostup, ktorý sa skladal prevažne zo zlaňovania s minimom chodeckého terénu. V hmle sa mi našťastie podarilo nájsť správnu zostupovú líniu a po zhruba deviatich hodinách dosadáme na ľadovec pod stenou. Vyšlo to na presno. Bez jedinej skoby, bez jediného vklínenca. Keby mala hora o 50 metrov viac, museli by sme nechávať friendy. Nakoniec sme sa tomu našťastie vyhli. 

Taulliraju je pre nás oboch s Wadimom jedno z našich najväčších a najintenzívnejších dobrodružstiev v horách a určite ho len tak skoro nezabudneme.