Alpinizmus nie je šprint, ale skôr beh na dlhú trať, trať takú dlhú ako samotný život, alebo aspoň do vtedy, kým neprestaneme liezť. Je to sústavné získavanie skúseností, tréning intuície a rozhodovania. Je to umenie robiť správne rozhodnutia, umenie vedieť si povedať, kedy je čas to otočiť tak, aby to nebolo priskoro, ale hlavne, aby to nebolo neskoro a vedieť prijať aj porážku. Mnohé z týchto rozhodnutí sú veľmi náročné a často nás trápia ešte dlhý čas, hlavne z pohodlia gauča, keď zavládne spomienkový optimizmus. „Vedeli sme niečo spraviť lepšie? Čo keby sme toto spravili inak? Čo keby…“

Ale poďme od začiatku. Pred pár dňami sme sa s Rišom Nemcom vrátili z expedície do východného Nepálu, do regiónu severne od Kančenčongy, tretej najvyššej hory sveta. Čo by kameňom dohodil od hraníc s Tibetom a Indickým Sikimom. Naším cieľom bolo vyliezť v alpskom štýle na panenskú 6880 metrov vysokú horu Drohmo 1400 metrovou severozápadnou stenou.

Celý nápad na to skúsiť zorganizovať expedíciu do Himalájí sa začal v mojej hlave rodiť približne pred rokom, končil som štúdium a zároveň som cítil, že som pripravený spraviť v mojom lezení opäť krok dopredu a skúsiť niečo nové, väčšie, vyššie a neznámejšie. Veľkú dávku motivácie mi dodalo medzinárodné zimné lezecké sústredenie na Brnčalke, kde sa zišla veľmi silná partia lezcov. Okrem mnohých iných aj britský lezec a držitel 5 (!) zlatých cepínov Paul Ramsden. Od kedy som pred pár rokmi pričuchol k zimnému lezeniu, jeden z mojich lezeckých idolov. Zhodou okolností som mal možnosť s Paulom vyliezť počas tohto sústredenia 5 ciest v Malom Kežmaráku.

V tomto je lezenie krásne, občas vám pripraví rôzne prekvapenia. Len sotva si viem predstaviť, že by si nejaký chalanisko, ktorého baví futbal zahral napríklad s Messim. Paulov prístup k lezeniu vo veľkých horách ma veľmi oslovil. V lezení nevidí iba technickú náročnosť, ale hlavne objavovanie nepoznaného, čo je práve to, čo vo veľkých horách vidím aj ja.

Keď už mám investovať toľko času a úsilia do organizácie expedície, prečo by som išiel opakovať cudziu už existujúcu cestu? Prečo si nevybrať vlastnú líniu, vlastnú panenskú stenu a vlastne prečo nie celú horu?!  

To sa ľahko povie, ale ako takú nevylezenú horu nájsť keď nemáš skúsenosti s lezením v Himálájach? Odpoveď je celkom prostá. Hodiny a hodiny surfovania po Google Earth a následné získavanie informácii od rôznych kronikárov a databáz. Presne takto som objavil Drohmo. S Richardom sme sa pre tento kopec nadchli a približne od konca zimy sme začali prípravy a dali do pohybu celý expedičný kolos. 

Región Kanjenjungy je pomerne odľahlý a lezcami zriedka navštevovaný najmä pre nie úplne najjednoduchšiu logistiku a taktiež vyššiu cenu. Na oplátku sú ale v ponuke stále desiatky nevylezených 6 a 7-tisícoviek. Aby ste sa dostali do tohto regiónu je nutné podniknúť približne hodinu dlhý let z Kathmandu na východ do mesta Bhadrapur a odtiaľ dvojdňovú jazdu jeepom. Čím viac sa blížite k horám, tým je cesta horšia a rýchlosť jazdy kolíše od relatívne rýchlych 50 km/h po slimačích 5 km/h. Cesta sa končí v malej dedinke Sekatum.

Odtiaľ začína päť dňový trek do základného tábora, ktorý sme mali pri poslednej osade Lhonak vo výške bezmála 4800 metrov. Keďže sme začínali expedíciu relatívne skoro, pred hlavnou trekovou sezónou, boli sme na celej trase jediní turisti, čo ešte viac pridávalo na atmosfére odľahlosti tohto miesta.  

Do Nepálu sme odleteli spolu s našimi priateľkami Paulou a Sabinou, ktoré nás sprevádzali do Lhonaku a taktiež na treku do severného základného tábora Kančenčongy. Spolu sme taktiež vystúpili na 5900 metrov vysoký trekový kopec Drohmo Ri, ktorý ponúka nádherné výhľady na severnú stenu Kančenčongy a taktiež na obrovský žraločí zub, severnú stenu Chang Himal, perlu oblasti, ktorú sa podarilo v roku 2009 vyliezť Britom Nickovi Bullockovi a Andymu Housemanovi. Po výstupe na Drohmo Ri prišla do hôr fronta a 4 dni nonstop dažďa, itinerár bol však neúprosný a baby nás museli opustiť, aby pokračovali v trekingovom okruhu okolo Kančenčongy.

Keď sa opäť vyčasilo, začali sme sa pripravovať na hlavnú aklimatizáciu na kopce oproti našej stene. Už sme sa nevedeli dočkať, kedy stenu konečne uvidíme na vlastné oči. Už sme v Nepále skoro dva týždne a stále sme nevideli stenu! Dostať sa do nášho údolia však nebolo zadarmo. Ako sme po predchádzajúcich obhliadkových túrach zistili, naša dolina ústila do úzkeho kaňonu s kolmými 200 metrovými stenami na oboch stranách. Kvôli búrlivej rieke bol nástup kaňonom nemožný. Namiesto toho sme ďalší deň našli alternatívny nástup a to natraverzovaním do doliny po jej bočnom úbočí. Prístup pod stenu trval úmorných 7 hodín pochodu prevažne po suťovisku alebo po štrkovej moréne, nič na čo by sme neboli z Álp zvyknutí, ale predsa rozmer miestnych hôr je trochu iný, než na čo sme zvyknutí v Európe.

Keď sme prvýkrát uvideli stenu, boli sme veľmi šťastní. Satelitné snímky z Google Earth sú dobrá pomôcka, ale realita je často o dosť impozantnejšia! Počas prvotných obhliadok steny sme si ale taktiež nemohli nevšimnúť masívnu vrcholovú bariéru serakov, ktorá sa tiahla naprieč celou šírkou steny a predstavovala vážne objektívne riziko. Naša hlavná aklimatizácia sa skladala z dvoch nocí strávených v 5700 metroch a jednej noci v 6000 metroch. Bola to pre mňa prvá skúsenosť v tejto výške a aj keď to bola slušná drina, cítil som sa v šiestich tisícoch celkom dobre.

Počas troch aklimatizačných dní sme do steny neustále hľadeli ďalekohľadom a našli sme dokonalú priamu líniu, na ktorej sme sa zhodli, že je náš plán A. Našli sme taktiež slabinu pomedzi vrcholovú bariéru serakov a prevejov, ktorá by mohla byť potenciálne lezitelná. Avšak predstava toho, že budeme celý čas v stene vystavení všetkému, čo by mohlo spadnúť sa vytesniť nedala a robila nám starosti. Nakoniec sme sa s Rišom dohodli, slovo dalo slovo. „Keď počas týchto troch dní cez líniu nič nespadne ideme na to.“ 

Počasie nám prialo a tak sme po návrate do base campu zahájili prípravy na výstup. Odhadli sme, že mimo base camp budeme celkom 5 dní.

Alpský štýl je pre mnohých vrátane mňa synonymom štýlu „fast & light“. V týchto veľkých horách sa však mení skôr na štýl „slow & heavy“ a prekonávanie gravitácie v takejto nadmorskej výške je úplne o niečom inom, ako lezenie na štvortisícovky.

Preto je potrebné zvážiť každý gram, zbaliť si len absolútne nevyhnutnosti a mať to najlepšie vybavenie. Z lezeckého hardvéru sme sa rozhodli zbaliť 8 šróbov, 4 friendy, 5 skôb, sadu stoperov a 8 expressov.

Pri odchode z base campu nám batohy aj tak stále vážili 18 kilogramov. Ostalo len dúfať, že pod stenou ich na lezenie dostatočne odľahčíme oblečením a materiálom, ktorý si dáme na seba. Po „RP preleze“ strašného nástupu sme zabivakovali pod stenou a ďalší deň za úsvitu sme začali liezť. Iniciatívu prevzal Richard a chopil sa prvého konca lana. Hneď nám bolo jasné, že to bude boj hneď od začiatku. Stena nebola ani zďaleka v takých dobrých podmienkach ako sme si predstavovali. Na vŕzgajúce firny, ktoré máme ako lezci tak radi sme rovno mohli zabudnúť!

Pri istení som len nemo sledoval Riša, ako nalieza do kolmého, až mierne previsnutého ciagla. Za normálnych okolností by bol v tomto teréne suverénny, ale tu bolo vidno, že je niečo inak. Každým zásekom cepína iba prerazil tenkú ľadovú glazúrku, ktorá vnútri neskrývala nič než cukor. Zúfalo sa snažil zaistiť, ale každý šrób sa po prvotnom zakusnutí iba bez námahy zaboril do sypkého snehu.

V jednom momente som sa pozrel hore a vtom som ucítil ranu, z ktorej som takmer stratil vedomie. Ľadová kryha ma trafila rovno do úsmevu a rozsekla mi peru, ktorá hneď začala opuchať do rozmerov, aké by mi Kardashianky mohli len závidieť. Richard ešte pokračoval v boji a ja som sa ho snažil bezpečne istiť a zároveň zistiť rozsah škôd a či vôbec viem pokračovať. Po chvíli doliezol do miesta odkiaľ by nebolo rozumné pokračovať, zavŕtal abalak do jediného miesta s kúskom vodného ľadu a zlanili sme.

Zvyšok expedície bol ako na horskej dráhe emócii, toľko sklamaní a opätovných rozveselení v takom krátkom slede za sebou sme asi ani ja a ani Richard v horách ešte nezažili. Druhý pokus o Drohmo sme kvôli nebezpečnosti steny zavrhli. Som presvedčený, že tým, že stena nebola v podmienkach a hneď prvý deň nás „poslala dole“ sa nám priateľsky snažila dať najavo, že by sme tam radšej nemali byť, kým na nás niečo drbne.

Rozveselenie prišlo v podobe novo nadobudnutej motivácie skúsiť nevylezený 6400 metrový kopec Gimmigella a jeho 1400 metrovú severnú stenu. Pre túto líniu sme sa nadchli, bola objektívne bezpečná, technicky tak akurát náročná, aby bolo lezenie zaujímavé a zároveň rýchle. Nadšenie netrvano príliš dlho a naše plány zhatila nepálska byrokracia, keď nám chlapík z kanclu z Kathmandu do telefónu povedal, že permit na tento kopec sa nedá vybaviť, ale môžeme si zaplatiť permit na susednú sedemtisícovku „iba za 4000USD“ a liezť na Gimmigellu. Náladu nám opäť dvihol náš kuchár Rajendra, ktorý povedal, že by sme sa mali o kopec pokúsiť bez permitu, že on už sa o ludí v osade postará a spracuje ich. Už už sme sa chystali na pokus, keď naše plány boli znova prekazené, tentokrát Richardovými pretrvávajúcimi žalúdočnými problémami. Veď predsa čo by to bola za expedícia do Ázie, keby aspoň raz niekto nemal sračku!

Takže čo vlastne definuje úspešnú himalájsku expedíciu?

Pred časom som v jednej horolezeckej knihe narazil na úryvok ktorý mi utkvel v pamäti.

Key successes of himalayan expedition: 

1. Come back 

2. Come back friends 

3. Get to the top 

Dve z troch sme splnili, to som veľmi rád. Takže predsa to úplné fiasko nebolo! Do týchto prekrásnych hôr sa určite plánujeme vrátiť, aj napriek miestnej byrokracii za to tieto hory určite stoja. Pri tomto type lezenia sú skúsenosti všetkým a tých sme načerpali veľa a to sa počíta.

Aké oblečenie a vybavenie zbaliť?

Na takúto expedíciu potrebujete len to najlepšie vybavenie, preto si na záver pozrite zoznam kľúčových vecí, ktoré som si zbalil a využil či už pri aklimatizácii alebo pri pokuse o výstup:

Dále pak: 

• spodné nohavice – Silvini Soracte
• topánky – La Sportiva G2 SM 
• mačky – Petzl Dart 
• cepíny – Petzl Quark  
• lana – Tendon Master Pro 7,6