Decembrové lezenie v Tatrách vie byť vrtkavá záležitosť. Občas narazí človek na dobré podmienky, ale v zásade platí, že decembrové lezenie sa podobá v mnohých ohľadoch na Škótsko so zasneženou skalou a nepreviazaným snehom na nástupe. Tento rok nebol výnimka, ale aj napriek tomu sa liezlo stále a v stene Malého Kežmaráku sa vyliezlo vyše 90 ciest. Také obliehanie táto stena nezažila už veľmi dlho!

Veľkou výhodou týchto medzinárodných sústredení je možnosť liezť v takzvaných mixových tímoch a spoznať tak dobrých zahraničných lezcov a nadviazať nové priateľstvá.

Keď som sa krátko pred príchodom dozvedel s kým som v tíme, bol som nadšený, ale zároveň som začal cítiť aj trochu trému. Vyfasoval som skúseného britského matadora Paula Ramsdena, ktorý má v horolezeckých kruhoch za tie roky už takmer mýtický status. Za svoje dlhoročné výpravy do Himalájí si okrem iného vyslúžil aj 4 Zlaté Cepíny! Paul si v posledných rokoch zimné Tatry veľmi obľúbil a toto bola už jeho tretia návšteva. Ďalším do nášho tímu bol mladý poľský lezec Michal Czech, vysmiaty chalanisko, ktorý okrem výprav do Pakistanu a Patagónie odškrtáva jednu voľnú cestu na El Capitane za druhou.

Kežmarský Strážnik – „Spomienka“

Na úvod sme si v tejto zostave dali Cestu Spomienka na Kežmarského Strážnika. Cesta nijak zvlášť dlhá, ale na dané podmienky tak akurát na rozlezenie. Kľúčové miesto cez previs za poctivých M6 nás slušne prevetralo, ale nakoniec sme ho všetci hravo preliezli. Hneď v prvých dĺžkach mi bolo jasné, že si s chalanmi perfektne sedíme, ako po lezeckej tak aj po ľudskej stránke.

Bocekova Veža – „Hrana Weberovky“

Ďalší deň, nadržaní na niečo dlhšie vstávame o 5:00. Celá chata ešte spí, asi nikto nemá také veľké plány ako my, pomyslím si. Vyrážame do vychýrenej klasiky na Bocekovu vežu, Hrana Weberovky. Cesta nie je nijak zvlášť technicky náročná, ťažkosti sa pohybujú okolo M5+/M6, ale je dlhá a pokiaľ chcete na chate stihnúť večeru o šiestej, navyše v náročných podmienkach, mali by ste sa poponáhľať! Za úsvitu už Paul ťahá úvodný ľad, ktorý nás privedie pod samotný začiatok cesty.

Tam štafetu preberá Michal a začíname ukrajovať prvé metre. S prehľadom sme si poradili s prvým nepríjemným miestom cesty, ktorým je kolmá nepríjemná stienka v tretej dĺžke a zakrátko sme sa dostali na hranu Bocekovej veže, kde na chvíľu terén zľahne a my súbežne preliezame príjemné trávnaté rampy. Lezenie na prvom si delíme v blokoch, spravidla sa striedame po troch až štyroch dĺžkach.

Horné dĺžky si beriem na starosť a užívam si parádne exponované lezenie v dobrej skale. Okolo tretej hodiny poobede sa ocitáme na vrchole veže. Táto cesta nezostala nič dlžná svojej povesti!

Restday

V stredu si vo dvojici s Paulom ideme v rámci restdaya vyliezť krátku, ale peknú cestu Matray-Rybanský (V) na Sczepanského vežu. Vo štvrtok prší a tak máme všetci ďalší nútený rest a väčšina sa oddáva spoločenskej zábave, tí odvážnejší idú aspoň drytoolovať neďaleko od chaty.

Kežmarská Bula – „Veličova cesta“

V piatok vymieňa Michala mladý brit Will, člen britskej Young alpinist group. Chalanov presviedčam, aby sme išli do Veličovej cesty, v ktorej si chcem zvesiť minuloročný pytel. Táto úderná päť-dĺžková línia na Kežmarskú Bulu má v sprievodcovi skromné hodnotenie 5+, ja už som však po minuloročnej skúsenosti vedel, že v týchto podmienkach to bude iný príbeh. Will nalieza do prvej dĺžky, ktorá hneď ponúka výživné lezenie. Vtom zrazu len počujem dobre známy zvuk železa šmýkajúceho sa po skale a tlmené zvolanie „ooh“. Pozriem hore a Will sa už oprašuje na snehovej polici na ktorú pristál o tri metre nižšie ako bol založený jeho posledný friend. Bez váhania nalieza znova, ale opäť padá a tak štanduje a my s Paulom k nemu doliezame. S Paulom sme si len mlčky vymenili pohlady a bolo jasné, že chce aby som ťahal. Automaticky si cvakám všetok materiál na sedák a vyrážam.

Mám pridanú motiváciu nepadať, okrem mojej cti sú v stávke aj hlavy chalanov, na ktoré by som im skoro určite spadol. Našťastie v klúčovom úseku nachádzam dôležitý spoďák na cepín, ktorý Will nenašiel a v pohode doliezam na štand. Kľúčová je tretia dĺžka, ktorá ponúka parádne lezenie približne za M7- s dobrými špárami na cepíny, ale s nohami je to trochu horšie. Užívam si super lezenie zatiaľ čo sa na mňa v jednom kuse sypú prachovky, proste „proper scottish conditions“. 

Sczepanského veža – „Rumová Prechádzka“

Skvelý týždeň završujeme s Paulom a Wadimom Jablonskym cestou Rumová Prechádzka (V) na Sczepanskeho veži v ktorej mi takisto visel pytel, cesta bola tentokrát o dosť príjemnejšia ako naposledy, kedy som do nej zle naliezol a uvedomil si to až keď som zostal po cca 5 metrovom páde zapichnutý v snehu.

Skvelý štart do sezóny, skvelí ľudia, skvelá Brnčalka, staré resty vyriešené, môžem azda len dodať, že sa neviem dočkať ďalších takýchto akcií.