Nedočkavci

Ako to už býva posledné roky zvykom, sezónu sme zahájili s Matejom Prcínom pomerne skoro, v polovici novembra. Niekto by naliehal, že možno až priskoro. Každý rok si kladiem otázku, prečo to robím a predsa každý rok, hneď ako sa tatranské vrcholy zahalia do prvého bieleho šatu, sa musím ísť presvedčiť, či tá zima už naozaj prišla. Darmo, selektívna pamäť a spomienkový optimizmus fungujú u horolezcov silnejšie, ako u ostatných ľudí.

Tento rok sme ale výnimočne nezahájili sezónu pytlom, ale vylezenou cestou a dokonca prvým voľným prelezom cesty! Pri rozhodovaní, ktorá stena by mohla byť najvhodnejšia, padol výber na pravú časť masívu severovýchodnej steny Slavkovského štítu, konkrétne Grozsovu vežu a jednu z ciest od autorskej trojice Jackovič, Sim, Medvec s obtiažnosťou 5+, A1. Pokusy o voľné prelezy tatranských hákovačiek vedia byť nevyspytateľné, s dávkou neistoty a dobrodružstva, avšak v tomto prípade sme si vybrali dobre.

Cestu sme preliezli voľne, síce len za skromných M5+, ale za to sme si užili príjemné lezenie bez záludností.

Ideálne na to, aby sme sa rozhýbali na nadchádzajúce ciele. Nechýbalo ani nekonečné dvojhodinové brodenie sa cez zasneženú kosodrevinu, ako z nočnej mory každého tatranského lezca.

Medzinárodné zimné horolezecké sústredenie

V decembri prišlo na rad tradičné medzinárodné zimné horolezecké sústredenie na našej milovanej Brnčalke. Na chate sa opäť zišla slušná sebranka lezcov.

Chalanov a slečny z Británie tento rok nahradila partia zo Slovinska. S výnimkou sobotňajšej párty sa mi najviac zapísala do pamäti cesta „Zápal stredného ucha, M7,R“. Nenápadná cestička v takzvanom „uchu“ vpravo od majestátnej Šable v masíve Malého Kežmaráku. Každý zimný lezec sa čas od času dostane do situácie, ktorá nie je ľahká a treba ju vyriešiť pozitívne a s chladnou hlavou. Do takejto situácie som sa opäť raz dostal v kľúčovej dĺžke tejto cesty, ktorá ponúkala veľmi delikátne lezenie s ešte delikátnejším istením a chuťovkami, ako napríklad zabíjanie jedničiek z lezeckej pozície alebo lezenie za M7 v 5 metrovom odleze nad trávovkou. Keď Wadim doliezol za mnou na štand, tak povedal „dobra dupotluczna“. Toto poľské slovo som si veľmi obľúbil.

Dupotluczna [dupotlučňa] – Dĺžka s psychicky náročným lezením, kde je lepšie nepadať. 

Najväčším benefitom medzinárodných sústredení sú nové kontakty a priateľstvá. S Matejom Prcínom sme veľmi neotáľali a v druhej polovic decembra sme podnikli rýchlu návštevu Julských Álp. Slovinci majú na rozdiel od nás veľmi dobrú sezónu na podmienky a vďaka tomu sa nám novo nadobudnuté kontakty podarilo túto sezónu hneď niekoľkokrát zúročiť. Už pri mojej prvej zimnej návšteve severnej steny Triglavu pred 4 rokmi som sa naučil, že Julské Alpy neradno podceňovať. Nie sú to ani Tatry, ani Chamonix. Keďže miestne hory sú vápencové, zimné lezenie je veľmi náchylné na dobré podmienky, inak povedané, na vápenci treba byť o dosť viac opatrný do čoho naleziete, pretože ak vás v stene namiesto firnu zastihne cukrový sneh, môžete mať veľký prúser.

Našťastie nám sa nič podobné nestalo a podarilo sa nám vyliezť dve parádne cesty v 500 m vysokej severnej stene Velikej Mojstrovky. Počas dvoch dní sme si užili všetko, kvôli čomu máme zimné lezenie tak radi. Strmé lezenie po dokonalých ľadových karfióloch, nezaistiteľné ľadové žliabky, kde sa ale človek nebojí, lebo má dojem, že na každom cepíne môže zaštandovať, ale aj štiplavý vetrík, ktorý nám „spríjemňoval“ lezenie v posledných dĺžkach. 

Titanka v podmienke

Keďže po pár rokoch sme sa konečne v Tatrách dočkali upršanej jesene, tak sa na začiatku zimy začali v niektorých severných stenách celkom nádejne formovať ľadové línie, ktoré vidia nejaký prelez raz za pár rokov. Posledné roky som vždy na začiatku zimy intenzívne číhal na podmienky v legendárnej Titánovej Pasci v severnej stene Rohového hrebeňa. Pár dní pred sviatkami som vycítil príležitosť a opäť s Matejom sme sa vydali na skorú rannú prechádzku do Javorovej doliny. Pod stenou sme nadšení neverili vlastným očiam. Titanka v podmienke. Cesta nezostala nič dlžná svojej povesti a my sme si užili parádne strmé ľadovo firnové lezenie, aké v Tatrách nemá obdoby. Som rád, že sa nám podaril prvý prelez sezóny, kedy sme mohli robiť prvé záseky do panenského ľadu a byť pritom v doline úplne sami predtým, ako sa rozpútalo internetové šialenstvo a pod stenou sa začali stáť fronty. Vianoce prišli o tri dni skôr.

Špik – severná stena

Ďalšia návšteva Slovinska na seba nenechala dlho čakať. Tentokrát sme s Rišom Nemcom mali v hľadáčiku 900 metrovú severnú stenu Špiku, o ktorej sme dostali informácie, že by mala byť v dokonalých podmienkach. Severka Špiku mi učarovala, podľa mňa ide o najkrajšiu a najikonickejšiu horu v Julkách. V stene sme vyliezli cestu Direktna smer za približne 7 hodín. Je až neuveriteľné, že stena takto strmá a vysoká bola v takých ľadových podmienkach, že počas lezenia sme spravili možno 5 krokov v skale. Daňou za takéto podmienky tradične bývajú zlé možnosti zaistenia, ale veď v takýchto cestách by sa aj tak padať nemalo.

Zateplovačka Shelterstone

Túto sezónu som si na zimné lezenie a skialpinizmus veľmi obľúbil syntetickú zateplovačku Mountain Equipment Sheltertone. Už dlhšie som hľadal bundu, ktorú by som mohol nosiť namiesto mojej páperky na zimné lezenie v prípade vlhkých podmienok. Až Shelterstone splnila všetky atribúty, ktoré som vyžadoval od takejto bundy. Pri teplotách do -10 som si ju oproti periu obľúbil hneď z niekoľkých dôvodov. Syntetická izolácia vo vlhku na rozdiel od peria nedegraduje a taktiež zvrchný materiál bundy je veľmi odolný. Možno to poznáte, mrznete pri istení na štande, potom je čas liezť a musíte si vyzliecť tú drahú nadýchanú páperku lebo pri lezení by ste ju roztrhali na márne kúsky. S bundou ako Shelterstone v takejto situácii môžem s kľudným svedomím liezť ďalej.

Veľká páperka má v mojom šatníku samozrejme stále svoje miesto a to hlavne na dlhé misie vo veľkých stenách, bivaky a veľké mrazy. Na jednodňové mixové lezenie, keď ortuť teplomera neklesá až tak nízko, je pre mňa Shelterstone ale jasná voľba.

Skialpinizmus

Veľká časť tejto sezóny sa niesla v znamení skialpinizmu. Priznám sa, posledné sezóny som tie lyže na úkor lezenia trochu flákal, skoro som až zabudol aká je to vlastne sranda! Okrem toho, že som intenzívne zbieral lyžiarske túry do výkazu na prihlášku IFMGA, sa podarilo aj zopár pekných lyžiarsko-lezeckých kombinácii. Zlyžovať z vrcholu po vylezení veľkej steny je čerešnička na torte. Pekným príkladom a prípadnou inšpiráciou pre potenciálnych záujemcov je kombinácia prechodu zo Štrbského plesa cez Mengusovskú dolinu a Nižné Kôprovské sedlo do Hlinskej doliny s lezením v severnej stene Hrubô, kde je možností neúrekom. V našom prípade sme s Robom Vrlákom liezli cestu Komarnickych na Hrubý Vrch.

12-metrový cencúľ

Ľad, aký sa v  Tatrách len tak nevidí. Tak by sa dal v skratke opísať „Čertov ľadopád“, ktorý sa tento raz azda prvýkrát vytvoril tak, aby bol len tak-tak lezitelný. S Robom Vrlákom sme mali šťastie na prvé opakovanie tohto ľadu iba deň po prvovýstupe silných Poliakov, ktorí ľad ohodnotili WI6. Ale čísla bokom, hlavne išlo o parádne, delikátne a veľmi nezvyčajné lezenie po takmer 12-metrovom visiacom cencúli, ktorý bolo potrebné obliezť zozadu na rozpor a následne si v poriadnom previse vysekať cestu nahor. Proste nádhera! 

Na záver len pevne verím, že apríl nám ešte prinesie príležitosť na pár alpiniád v severných stenách. Horám zdar!